WHEN YOU´RE GONE chapter 2.

20. září 2018 v 17:46 | Karin Dominika |  stories
Zdravím. Konečne som sa dostala na blog. Nie, že by som nemala čas, ale skôr chuť. Nemala som chuť písať poviedku ani moc robiť gifká.
Posledných pár mesiacov trávim s priateľom skoro stále, pretože na nič iné ani na nikoho iného nemám moc chuť. A jasné, je to super som s ním veľmi rada, ale niekedy si treba oddýchnuť. Tento týždeň som s rodičmi na dovolenke v Turecku a dostala som neskutočnú múzu k poviedke. Dlho ma nič nové o čom písať, alebo ako v tejto poviedke pokračovať nenapadalo, takže som teraz veľmi šťastná, že ma konečne niečo napadlo a mám o čom písať. Dnešné pokračovanie (predchádzajúca kapitola TU) je však trošku staré a úprimne mám z tejto poviedky napísaných asi ďalších 5 kapitol približne, ale nechcem to zverejniť všetko naraz. Dúfam, že sa Vám dnešná kapitola bude páčiť. :-)



anime hair long blowing - Google Search Sadli sme si ku stolu a Dwight si sadol tesne vedľa mňa, Aaron oproti mne a ostatní chlapi okolo.
"Nech ťa ani len nenapadne robiť nejaké problémy, dobre?" pošepkal mi do ucha Dwight, pohladil mi vlasy a druhou rukou si nenápadne chytil zbraň,ktorú mal zastrčenú v nohaviciach pod tričkom medzi nohami. Bezslova som prikývla.
Celý čas som tam iba ticho sedela a hľadela do zeme. Chcelo sa mi strašne plakať a kričať, videla som ako ľudia vedľa mňa používajú telefóny, ako sa navzájom rozprávajú, vchádzajú a vychádzajú. Mohla som niečo urobiť, čokolvek. Kričať, odísť na wc, hocičo, všetko by bolo lepšie ako toto. Ako nič.
Ale ja som vždy bola zbabelec. Celý môj život som sa skrývala za druhých a bola naučená tak, že všetky moje problémy sa vyriešia samé, alebo ich vyrieši niekto iný za mňa. Už som to nevydržala a z očí mi naraz vyhŕklo pár sĺz. Snažila som sa ich nenápadne utrieť do trička, keď som zbadala ako na mňa pozerá Aaron. V tom potajme vytiahol niečo z vrecka. Bol to kus papiera, na ktorý začal niečo písať. Pozrela som sa vedľa, či to niekto z chlapov nevidí, ale tí už boli tak namol, že nevideli ani pred seba. Aaron mi podal ten papierik na ktorom stálo "Nedovolím, aby ti ublížili. Sľubujem." S malou nádejou v očiach som sa pozrela na Aarona a mierne sa pousmiala. Potom som si papierik strčila do vrecka na nohaviciach.
Po pár minútach sa na mňa otočil Dwight a prisunul si ma k sebe.
"No čo, dáš si niečo aj ty?" usmial sa na mňa a z jeho dychu bolo cítiť nejedno pivo.
"Nie, ďakujem." Odpovedala som.
"Ale jasné že si dáš, čašník, dvojitú vodku s pivom pre slečnu!" zakričal na čašníka.
"Ja fakt nebudem, ja nepijem."
"Pššt, dobre ti bude, sľubujem." Prešiel mi prstom po perách.
"Dwight, povedala že si neprosí." Ozval sa Aaron.
"A ja som povedal, že si dá." Zvýšil hlas Dwight, pričom mu vyprsklo pár slín z úst.
Aaron sa iba chytil za hlavu a nahlas povzdychol. Čašník mi priniesol vodku s pivom a ja som bola donútená to vypiť. Po druhom pohári to už išlo lahšie a aj som sa začala cítiť lepšie. Zrazu zo mňa začal pomaly opadávať strach a aj som si to trochu užívala. Prestala som sa cítiť beznádejne a smutne a začala som sa tam s každým rozprávať. Vypila som štvrtý, piaty, šiesty aj siedmy pohárik a zrazu bola už iba tma.
Na druhý deň ráno som sa zobudila na to, ako mi zhora kvapká na čelo voda. Otočila som sa a matne som zazrela vedľa seba dvoch ľudí. Pretrela som si oči, aby som uvidela lepšie. Bol to Dwight s nejakým chlapom.
"No čo, vyspatá?"
"Kde to som?" zmätene som sa opýtala.
"Povedz mi, vieš kto som?"
"Dwight, predsa. Veď sme sa včera spolu opili. Teda aspoň ja." Chytila som sa za hlavu a pomaly sa posadila.
Dwight sa zasmial a otočil na chlapa, ktorý stál vedľa neho a zapálil si cigaretu. Obaja sa začali smiať.
"Nechcem vás rušit, vidím, že sa skvelo bavíte, ja iba že či nemáte náhodou nejakú tabletku na hlavu, pretože mi ide prasknuť."
V tom sa prestali obaja smiať a pozreli na mňa vražedným pohľadom.
"Tebe to asi nedochádza, dievča. Uvedomuješ si, v akých sračkách si? Pozri sa okolo seba."
"No asi máš pravdu, ja len že teraz nič iné okrem toho, ako mi je zle z alkoholu nevnímam, takže keby ste mi dali tú tabletku a nechali ma pár hodín si pospať a došli neskôr, možno by som sa na to celé pozerala inak a reagovala inak." Drzo som odpovedala a ľahla si naspäť do postele. Neviem či sa to dá vlastne nazvať posteľou, bol to skôr iba madrac, na ktorom spalo predo mnou asi kopec ľudí, pretože tak vyzeral a aj smrdel. Ale v danej chvíli mi to bolo jedno, pretože som bola asi ešte opitá.
Dwight došiel ku mne a zdrapil ma za tvár. "Si naozaj taká sprostá?"
"Skôr by som to nazvala opitá." Priblblo som sa usmiala.
"Ty sa mi posmievaš, hej? Teba ten smiech čoskoro prejde, ty hlupaňa." Šmaril ma o postel, vstal a zabuchol za sebou dvere. Ja som pár sekúnd nato upadla do hlbokého, opileckého spánku.

Keď som sa po pár hodinách zobudila cítila som sa lepšie, no stále som si akosi neuvedomovala vážnosť mojej situácie. Porozhliadla som sa po miestnosti v ktorej som sa nachádzala. Vyzeralo to tam ako v nejakej väzenskej cele zo stredoveku. Izba mala asi päť krát päť metrov a nič v nej, okrem postele, teda matracu, na ktorom som spala, nebolo. Cez malé okno mi do izby prenikali tenké luče denného svetla. Boli cez neho zhrdzavené mreže a aj sklo bolo tak špinavé, že som cez neho nevidela vôbec nič. Začala som byť nervózna. Rozbehla som sa ku železným dverám a začala som do nich silno udierať a kričať.
"Heeej!!! Počujete ma niekto?" stále som trieskala na dvere, keď som po pár minútach započula, ako niekto dáva kľúč do zámky a otvára. Odstúpila som asi meter do zadu a zhlboka sa nadýchla.
Dovnútra vstúpil nejaký chlap. Vôbec som ho nepoznala. Mal asi dva metre, jednu ruku mal ako dve moje stehná na druhú a keď vstupoval dnu, musel sa celý skloniť, aby sa vôbec vošiel. Bol obrovský a prípomínal mi skalu. Strašne som sa ho bála, pretože okrem jeho mohutnej postavy, mal po celej tváry jazvy.
"Čo chceš?" spýtal sa ma hrubým hlasom.
"Kde to som?" roztrasene som sa ho opýtala a oprela sa o stenu.
"Naozaj ma otravuješ iba kvôli takejto otázke? Neboj sa, včas sa dozvieš."
"Ako to včas?" pokračovala som.
"Hej, začínaš ma štvať." Počula som, ako mu škríbali zuby od zlosti.
Keď som už myslela, že ma tam ten chlap o chvílu roztrhá v zuboch vošiel dnu Dwight.
"Ale, ale, už ťa nebolí hlava?" spýtal sa ma s cigaretou v ústach.
"Dwight, však?" Na jednej strane som si vydýchla, že vidím konečne známu tvár, ale asi som po tej prepitej noci zabudla, že ešte pred pár hodinami ma tento muž chcel zavraždiť v podchode neďaleko môjho domu.
"Dúfam, že si sa dobre vyspala. Bude to dlhý deň." Pozrel sa na mňa a zákerne sa usmial.
"Povieš mi kde to som? A chcela by som ísť na toaletu, kde ich nájdem?" vypytovala som sa.
"Si otravná, vieš to?"
"Prepáč. Tak môžem ísť na tú toaletu?"
"Kľudne, čo ti bráni?" zasmial sa.
"A ukážeš mi kde?" tiež som sa zasmiala.
Dwight mi neodpovedal iba prstom ukázal na pravo odo mňa. Otočila som sa smerom ako mi ukázal.
"Vedľa postele? Robíš si srandu? No tak Dwight, fakt mi treba na toaletu." Chytila som sa za brucho a prešlapovala z jednej nohy na druhú.
"Myslíš si, že si robím srandu?" Úsmev z tváre mu zmizol. Videla som, ako hodil cigaretu na zem, prišlapol ju a išiel smerom ku mne. Pomaly som začala kráčať dozadu ku posteli. Zakopla som a spadla som na zem. Dwight sa stále približoval a mal taký zvláštny pohľad. Opäť ma zalial pot strachu. Zastal pár centimetrov predo mnou a čupol si. Pozrel sa mi do očí a oblízol si pery.
"Chcela by si ísť domov, však?" pohladil ma po vlasoch.
"Áno." Odpovedala som mu so slzami v očiach.
"Nato si mala myslieť skôr." V zápätí nato mi vrazil facku. Chytila som si líce a ostala som v šoku. Pozerala som sa do zeme a nevidala som ani slovo.
"Včera si mi hovorila, že máš rada, keď je chlap na teba tvrdý. To si už asi nepamätáš, čo?" zasmial sa a pozrel sa na obrovského chlapa, ktorý stál opretý vo dverách a nečinne sa prizeral. Ten sa zasmial tiež.
Pomaly som sa otočila na Dwighta keď mi vrazil ďalšiu facku a hneď nato ma zdrapil za vlasy.
"Au, pusti ma to bolí!" chytila som mu ruku a nahlas som začala jačať.
"Mám prestať? Ale veď tebe sa to páči, keď ťa ťahajú za vlasy, nie?" potiahol ešte silnejšie.
"Prosím, Dwight, prestaň." Z očí mi začali stekať slzy.
"Zopakuj to? Nepočul som."
"Prosím." Opakovala som uplakaným hlasom.
"Prečo? Odo mňa sa ti to nepáči? Niesom pre teba dosť atraktívny, čo? Keby tu bol Aaron, tak by si nenamietala, však?" opäť pritiahol.
"Ale nieje tu, takže ti budem musieť stačiť ja, ty suka." Začal si rozopínať zips na nohaviciach.
Cez uplakané oči som videla, ako sa ten veľký chlap otočil a zavrel za sebou dvere.
"Pre boha nie, prosím nie, toto nemôže byť pravda."
"Čože? Nepočujem ťa, musíš hlasnejšie."
"Pusti ma!" začala som so sebou šklbať a triasť.
"Robíš si to len horšie." Dwight sa nahlas smial.
Metala som so sebou ako posadnutá.
"Ukludni sa!" kričal po mne Dwight, ale ja som neprestávala. Podarilo sa mi vytrhnúť sa mu z rúk a vraziť mu. Dwight zastonal a chytil sa za tvár. Rozbehla som sa ku dverám a hlasno kričala o pomoc. Po chvíli som videla ako Dwight pomaly vstáva. Zľakla som sa a začala som na dvere trieskať ešte viac. Pozrela som sa na Dwighta a ustupovala som smerom ku oknu. Dal si preč ruky z tváre a z obočia mu tiekol pramienok krvi.
"Ty sviňa, za toto mi zaplatíš." Povedal hrubým hlasom a približoval sa ku mne. Snažila som sa rozbehnúť ku oknu, keď v tom ma zdrapil za vlasy a vláčil ma po zemi až ku posteli. Zdvihol ma na ruky a z celej sily ma hodil na posteľ. Nato, že bol Dwight vychrdnútý ako anglický chrt tak bol dosť silný. Chytila som sa za hlavu a uvidela som na ruke krv. Musela som sa o niečo udrieť, ako som dopadla na posteľ. Dwight rozčúlene dýchal. Bála som sa na neho otočiť, že mi zase jednu vpáli, ale to bolo vlastne jedno. Už som sa prestala pokúšať o nič, pretože v tejto miestnosti to bolo úplne zbytočné. Nikto ani nič tu nebolo, čo by mi mohlo pomôcť. Schúlila som sa do kĺbka a modlila sa, aby to už skončilo. Ucítila som ako mi Dwight pohladil hlavu. Potom ma zdrapil za tvár a oblízol mi ju.
"Už si to pochopila, že tu ti nikto nepomôže?"
"Naser si." Odpovedala som mu a oplula ho.
"Dwight ma pustil a začal si z tváre utierať moje sliny.
"Beriem to ako nie." Chytil ma za krk a vrazil mi. Tento krát však nie facku, ale päsťou. Vrazil mi takto niekoľko krát priamo do tváre a potom ma pustil na zem a naplul na mňa. Vtedy sa otvorili dvere.
"Zháňa ťa niekto." Bol to ten obor. Videla som ho iba rozmazane, pretože mi začali opúchať oči.
"Odkáž im, že teraz nemám čas." Sklonil sa ku mne a išiel mi vraziť ďalšiu.
"Je to Negan."
Vtedy sa Dwight stopol a pozrel na toho obra.
"Čože?"
"Negan."
"Do riti. No dobre, tak na dnes stačilo. Pekne sa vyspi." Dal mi pusu na čelo a postavil sa.
"Počkaj." Otočil sa, rozbehol sa ku mne a ešte raz mi z celej sily kopol do brucha."Nech si to lepšie zapamätá."
Ostala som ležať na zemi a cítila som ako mi po celej tvare tečie krv. Nevedela som sa pohnúť a na jedno oko som skoro nevidela. Niekoľko hodín som tam iba ležala na ľadovej zemi a plakala, pretože som sa nedokázala pohnúť. Stále som si v hlave opakovala, že to je iba zlý sen, že sa čoskoro zobudím a budem ležať vo svojej posteli spolu s mojim kocúrom. Tých pár hodín išlo neskutočne pomaly a mala som pocit, že tam som už celú večnosť. Začala mi puchnúť pravá polovica tváre a z úst a nosa mi ustavične tiekla krv. Bolelo ma celé telo a myslela som, že každú chvílu umrem od bolesti. V danej chvíli som si to aj priala. Keď som už myslela, že som nadobro stratená a že ma tu nechajú umrieť od hladu úplne samú započula som, ako niekto otvára dvere. Zľakla som sa a zakryla si tvár rýchlo rukami, pretože som tušila čo príde.
"Pre boha, kto ti to urobil?!"
Bol to Aaron. Cez ubolené, opuchnuté a uplakané oči som ho nevidela, ale jeho hlas som spoznala ihneď.
Rozbehol sa ku mne, zdvihol ma na ruky a položil pomaly na postel. Už som neplakala. Iba som sa pomaly otočila na bok a bola som ticho.
Vytiahol si z vačku vreckovku, naslinil si ju a pomaly mi utieral zaschnutú krv z tváre.
"Au." Zastonala som.
"Prepáč. Povedz mi, kto ti to urobil?" pohladil ma po tvári.
"Dwight." Odpovedala som a po licách mi opäť začali stekať slzy.
"Ja ho zabijem, prisahám." Aaron sa prudko postavil a chytil sa za hlavu. Chvíľu tam iba pobehoval po miestnosti a potom opäť prišiel ku mne.
"Ani nevieš, ako ma to mrzí, keby som vedel, že ti tu toto robí, tak-"
"Tak čo?" prerušila som ho a pozrela sa na neho uboleným pohľadom.
"Nikdy by som mu to nedovolil."
"Vieš čo mňa mrzí? Oni, ty. Tvoj život. To, že si taký istý, ako oni. Vám sa to všetko vráti. A dvojnásobne."
"Pozri, ja viem, čo si asi musíš myslieť, ale ja taký niesom. Nemám na výber."
"Každý má na výber. Takže ty si si vybral, že sa budeš kamošiť s násilníkmi a...vrahmi."
"Vieš, ten šéf o ktorom ti hovorili, to je môj brat. Dlžím mu to. Je to dlhý príbeh. Raz ti ho snaď budem môcť porozprávať, ak mi to dovolíš."
"Ten hajzel, ktorý sa nado mnou zľutoval, nech ma nezabijajú, ale dobiť ma ako handru môžu?"
"Nepoznáš ho."
"Ani nechcem, ani teba nechcem poznať. Ľutujem, že som včera neostala doma. Sľúbil si mi, že sa mi nič nestane."
"Naozaj mi je ľúto, že si to musela byť zrovna ty."
"A kebyže to je niekto iný, tak ti to už ľúto nieje?"
"To som nepovedal, ja-"
"Neznášam ťa. Vypadni." Pozrela som sa mu do očí asi s takou nenávisťou, s akou sa na mňa pozeral Dwight. Po krátkej chvíli sa Aaron postavil a odišiel. Plakala som dovtedy, kým som nezaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama